Úvod do Urbariátov: "Urbárske spoločenstvá ako súčasť slovenského vidieka"

Hoci sú urbárske spoločenstvá príznačnými útvarmi pre Slovensko a ide o historicky známu racionálnu formu hospodárenia  na poľnohospodárskej a lesnej pôde, v období od roku 1989 až do súčasnej dobe sa  propagácii tejto forme hospodárenia dáva len veľmi malý priestor. 

Mnohí z vás si iste kladú otázku - "čo to vlastne ten urbár alebo urbárske spoločenstvo  je?"

História urbárov  dnešnému modernému človeku veľa nehovorí a preto sa na základe historických dokumentov a udalostí  pokúsim objasniť  čas a dôvody vzniku dnešných urbárskych spoločenstiev na Slovensku. 

Najstaršie urbáre na území Slovenska sú známe z 15. storočia. Vznikali urbárske knihy, ktoré obsahovali register feudálneho panstva v rámci jednotlivých dedín. Takéto urbáre obsahovali podrobné súpisy sedliakov a želiarov v jednotlivých dedinách a ich povinných odvodov zemepánovi.

 Vznikali tiež cirkevné urbáre, v ktorých boli zaznamenané povinnosti poddaných voči cirkvi.  Sú to teda najstaršie písomné dokumenty o živote ľudí na našom území.

 

Urbárska pôda bola v období feudalizmu hlavnou kategóriou poľnohospodárskej pôdy. Na rozdiel od kuriálnej pôdy bola zaťažená daňami. Patrili sem pozemky obce, ktoré pozostávali z ornej pôdy a lúk, ako aj lesov. V rámci jednotlivých obcí sa pôda delila na urbárske usadlosti a ich zlomky. Nižšia výmera (štvrtinová alebo osminová usadlosť) sa takto považovala za želiarsku. 

Želiari – boli príslušníci najchudobnejšej vrstvy poddaných ľudí. V rôznych regiónoch ich nazývali aj domkári, chalupári. Takíto poddaní buď vôbec nemali poľnohospodársku pôdu, alebo mali pôdu s nižšou výmerou ako bola 1/8 urbárskej usadlosti. Delili sa na poddaných s vlastným domom, ktorí odvádzali ročne zemepánovi 1 zlatý domovej dane a 18 dní ručnej práce a bez vlastného domu, ktorí odvádzali len 12 dní ručnej práce do roka. Od 18. storočia ich počet narastal a ich postavenie a povinnosti upravovali rôzne zákony.   

Proces prideľovania lesných podielov do vlastníctva bývalých urbárskych roľníkov (do r. 1767 mali na ne len užívacie právo) trval celé desaťročia a až do pridelenia boli povinní za užívanie lesov odrobiť. Najväčší význam z hľadiska vývoja právnych pomerov k pôde má obdobie regulácií v druhej polovici 18. storočia, vydanie tzv. tereziánskeho urbáru z r. 1767. Keď okolo roku 1767 Mária Terézia dala možnosť vzniku urbárom, tak urbárnici neboli vlastníkmi podielov, ako je to dnes, ale oni boli v období okolo roku 1767 poddanými, to znamená mali užívacie právo na les v podieloch, ktoré im boli pridelené.

Zákonný článok číslo IX z revolučného roku 1848 a urbársky patent vydaný viedenskou vládou 3. marca 1853 zrušili dedovizeň a urbársky pomer. V rámci Uhorska boli súčasne vydané dva patenty. 

  

V novovznikajúcich pozemkových knihách ustanovených na základe zákona z roku 1855 bola právna povaha urbárskych pozemkov označovaná najmä z dôvodu, že k nim prislúchali zvláštne urbárske príslušnosti, a to najmä lesy a pasienky. Roľníkom boli väčšinou prideľované menej kvalitné lesy, ktorých stav sa navyše zhoršoval, pretože vzniknuté spoločenstvá neboli za daných okolností schopné zabezpečiť dodržiavanie rôznych zákonov a predpisoch o hospodárení v lesoch.

Zákonným článkom uhorského snemu číslo LIII z roku 1871 „o úprave právnych a majetkových pomerov zostalých z urbárskeho zväzku, zrušeného zákonmi z roku 1848“ sa lesné prídely stali spoločným vlastníctvom urbariálnych spoločenstiev, ktoré ich potom spravovali. Podľa tohto zákona sa za urbársky majetok mali považovať pozemky, ktoré boli súčasťou urbárskych súpisov alebo s nimi bolo hospodárené ako s urbárskymi. 

Po zrušení poddanstva mali aj podľa zákona z roku 1871 poddaní právo úplného vlastníctva a voľného využívania urbárskeho majetku, ktorý mali v držbe (to znamená , že týmto zákonom sa mohli urbárnici stať vlastníkmi urbárskych podielov, ktoré do roku 1871 iba užívali.).

Zároveň týmto zákonom sa vlastníctvo bývalých urbárnikov malo stať aj už zákonite vydelené, alebo v budúcnosti vyčlenené ako pasienky a lesy, ktoré tvorili  spolupatričnosť k urbárskym pozemkom a usadlostiam.  

Po zrušení vtedajšieho urbáru (ako fungoval dovtedy) zanikol aj rozdiel medzi zemianskymi (kuriálnymi) a urbárskymi pozemkami, to znamená, že urbárskou majetkovou úpravou boli oddelené urbárske pozemky od zemianskych a urbárnik sa stal vlastníkom pozemku, ktorý dostal od zemepána do úžitku za vopred dohodnuté plnenia. 

Väčšinu týchto ustanovení zastrešoval zákonný článok XXXI/1879. 

V  roku 1898 došlo k vydaniu osobitného zákona pre podmienky urbárnikov v Uhorsku. Bol to zákonný článok XIX. z roku 1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných lesov a hôľ, ako aj o úprave hospodárskej správy spoločne užívaných lesov a hôľ, ktoré sú nedielnym vlastníctvom komposesorátov a bývalých urbarialistov. 

V období rokov (približne1870 - 1920) boli regulácie (spájanie, odčleňovanie) aj v urbárskych majetkoch. Týkalo sa to hlavne pasienkov, lúk a ornej pôdy. Význam bol taký, že bol verejný záujem v maximálne možnej miere čo najlepšie obhospodarovať aj tie najobtiažnejšie miesta v Obci. Tak bol v tom období možný spôsob hospodárenia na základe komasácii a regulácii aj v urbárskom majetku.

 I všetky neskoršie regulácie týchto spoločenstiev zachovávali osobitný poriadok ohľadne spoločného urbárskeho pozemkového a iného majetku. Predpismi sa zachovávala požiadavka udržania osobitného účelu viazanosti majetku urbáru. Majetok ako celok zo spoločensko-hospodárskeho záujmu ostal viazaný ohľadne riadneho udržiavania, obhospodarovania a poberania úžitkov pod štátnym dozorom, avšak každému jeho vlastníkovi - podielnikovi patrilo právo so svojim vlastníckym podielom (v rámci zachovania celkových záujmov urbárskeho spoločenstva) s majetkom voľne nakladať, ideálne podiely ostali predmetom právnych rokovaní v zmysle predpisov (kúpa-predaj, nájom a pod. ).  

Osobitný režim a útvar spoluvlastníctva sa udržal až do doby komunizmu (roky 1948-1989, keď de "facto" urbáre boli zrušené - nefungovali - lúky mali družstvá a lesy spravovali štátne lesy).

Na Slovensku urbárske formy spoluvlastníctva upravuje zákon č.  97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, ktorý upresňuje spoločné hospodárenie v urbároch.

(pokračovanie nabudúce)

„Dedičstvo  našich otcov zachovaj nám Pane“

Spracovala a uverejnila:

Mgr. Mária Stieranková